PRI MODLITBE NIČ NEPREŽÍVAM, PO SPOVEDI NIČ NECÍTIM

            V duchovnom živote vôbec nie je najdôležitejší pocit vnútornej radosti a oslobodenia. Ak ju neprežívam po sviatosti zmierenia, neznamená to, že Boh mi neodpustil hriechy. Ak necítim nič pri modlitbe, neznamená to, že Boh „ma nepočuje“ a ja nerastiem vo vzťahu k nemu. Moja viera nemôže stáť len na pocitoch.
            V duchovnom živote je dôležitá moja ochota dať svoj život, schopnosti a dary do služby Božieho kráľovstva. Láska a služba blížnemu je to, čo robí kresťana autentickým. Práve tam, kde táto služba chýba, často dochádza k vyhľadávaniu náboženských zážitkov. Atmosféra na púti, v modlitbovom spoločenstve, či  na pobožnostiach alebo pri vysluhovaní sviatostí je niekedy veľmi silná, ale môže viesť k nebezpečenstvu posudzovania svojej viery na základe intenzity citového prežívania. A pritom sviatosti, svätá omša, spoločenstvo ...- to všetko by mali byť len prostriedky pre „ľudskejšiu“ tvár kresťana v službe človeka človeku.

„Na duchovnej ceste sa nikdy nezastavme. Aj keď ideme pomaly, ideme dopredu a robíme pokrok.“
                                                                                                          Sv. František Saleský